Za vznik toho legendárneho superšportu od Forda vďačíme Enzovi Ferrarimu. V roku 1963 bola totiž na spadnutie zmluva o kúpe automobilky Ferrari Fordom. Enzo si ale uvedomil fakt, že ak dôjde k predaju Fordovi, tak už nebude mať pod kontrolu to, koľko peňazí minie na svoje milované závodenie. Predaj áut nejakým otravným koncovým zákazníkom vnímal len ako nutné zlo, ktoré mu umožnilo financovať pretekanie. Henry Ford II. bol odstúpením Enza od zmluvy mierne povedané rozčarovaný a prikázal konštruktérom vyrobiť auto, ktoré dokáže porážať Enzove výtvory na jeho ihrisku - závodných okruhoch. Kedže na vývoj nebolo dosť času, rozhodli sa vychádzať z anglického závodného auta Lola, ktoré upravia, zosilnia a osadia motorom Ford V8. Vývojom a stavbou prototypu bola poverená anglická pobočka Fordu. Nedarilo sa im tak, ako by si želali a tak sa dokončenie vývoja presunulo za oceán ku Fordovmu spolupracovníkovi Carrollovi Shelbymu do jeho firmy Shelby American. Tam to nabralo správny smer a zrodil sa Ford GT40. Číslo 40 v názve znamená, že auto je vysoké (nízke) 40 palcov - teda približne 1 meter!

Ford GT40 v sezóne 1966 obsadil na závode 24 hodín Le Mans prvé 3 miesta a v rovnakom duchu to pokračovalo ďalšie 3 roky na všetkých významných okruhoch sveta - úloha poraziť Ferrariho bola teda splnená! Postupne vznikli 4 generácie Fordu GT 40 osadené motormi Ford V8 s objemom 4,7 alebo 7 litrov a výkonom 500 koní pri 7000 otáčkach. Maximálna rýchlosť bola okolo 330 km/h. Zaujímavosťou je, že toto extrémne auto sa dalo kúpiť u každého dealera Fordu. Bolo samozrejme inak naladené a vybavené klimatizáciou. To v dobe keď naše cesty brázdili Škody 1000 MB! V bežnej premávke sa objavilo iba zopár kusov GT40, keďže bolo veľmi drahé (cca 18 000 dolárov) a obmedzene použiteľné. Celkovo sa vyrobilo okolo 100 kusov a to spolu s úspechmi na závodoch spôsobilo, že ak sa dnes nájde niekto ochotný ho predať, požaduje čiastku v miliónových reláciách, pričom výška sumy závisí od závodných úspechov konkrétneho auta.

Aj po skončení závodnej kariéry mali GT40 zaujímavé osudy. Napríklad výrobné číslo P1074 zakúpil Steeve McQueen pre filmárske účely. Zábery do jeho filmu LeMans natáčali počas skutočných závodov 24 hodín LeMans 1970 a kamery  potrebovali umiestniť na auto schopné uháňať s nimi rýchlosťou viac ako 240 km/h. Z GT40 kvôli ich inštalácii okrem iného odrezali strechu... Ďalší jeho majiteľ ho našťastie zrenovoval do pôvodného stavu. Svätý grál všetkých Fordov GT40 je MKI vo farbách Gulf Racing s výrobným číslom P1075, ktoré ako jediné auto v histórii vyhralo Le Mans 2x a to v rokoch 1968 a 1969. Nami predstavovaný GT40 je práve replikou tohto konkrétneho auta.

Peter (majiteľ repliky) je skutočný petrolhead, ktorému v garáži stáli 2 klasické Mustangy. Peter ale zatúžil po niečom extrémnejšom a keďže je fanúšik Forda, voľba logicky padla na GT40 vo farbách Gulf Racing. Oslovil svojho dvorného mechanika Tomáša Šveca, s ktorým spolupracoval aj na predošlých projektoch, aby zohnal auto, na ktorom by sa dalo stavať a pustili sa do práce. Na svete je niekoľko výrobcov replík, ktoré sa predávajú vo forme stavebnice. Možnosť začať od nuly, ale hneď na začiatku zavrhli, kvôli časovej náročnosti a nejasným postupom pri legalizácii doma postaveného auta na Slovensku. Tomáš teda zohnal repliku od firmy KVA. KVA bol prvý výrobca replík GT40, majiteľ firmy Ken Attwell pracoval začiatkom 80-tych rokov v anglickom vývojovom oddelení Fordu. Mali tam skutočnú GT40 a vedenie mu dovolilo vytvoriť si formy na karosériu podľa originálu. Podarilo sa mu rozbehnúť výrobu replík, krátko na to bohužiaľ zomrel. Jeho firma zmenila meno aj majiteľov a pod názvom Tornado vyrába GT40 dodnes.

Auto ktoré zohnal Tomáš ako základ projektu malo rezervy čo sa týka kvalitatívneho prevedenia interiéru a tak sa s Petrom rozhodli spraviť ho celý nanovo vrátane rozvodov vody, elektroinštalácie, klimatizácie atď. Voda na chladenie motora bola totiž vedená vnútrom auta čo značne ohrievalo kokpit a mohlo by byť nebezpečné pri havárii. Kvôli veľmi nízkej svetlej výške auta bolo potrebné upraviť stredový tunel a na vedenie vody vytvoriť špeciálne trubky z plochých nerezových profilov. Páka radenia rýchlostí sa presťahovala z prahu na tunel ako býva zvykom, sťažovala už  i tak obtiažne nastupovanie. Tomáš ďalej vytvoril novú prístrojovú dosku, elektroinštaláciu v celom aute a vymenil niektoré prístroje. Výparník klimatizácie sa nachádza nad nohami spolujazdca. Klimatizácia je v GT40 nutnosť, bez nej je vo vnútri po 15-tich minútach jazdy neznesiteľné teplo. Petrovi sa podarilo zohnať raritné autorádio McIntosh pochádzajúce z moderného superšportu Ford GT čím Tomášovi pridal ďalšiu vrásku na čelo. Toto rádio vyžaduje okrem napájacieho napätia +12V aj symetrické napájanie +-15V a neobsahuje koncové stupne. Kvôli tomu bolo nutné do stiesneného kokpitu GT40 ukryť meniče napätia, zosilňovač a reproduktory... Sedadlá nechali z pôvodnej koženky prečalúniť do kvalitnej Napa kože. Všetky tieto úpravy trvali Tomášovi asi 3 mesiace.

Pod zadnou kapotou sa nachádza small-block Ford Windsor 302 (4,9l), tak ako aj v originálnej GT40. Tento je ale civilne ladený a dosahuje výkon odhadom 210 koní. Prevodovka je 5-stupňová Renault používaná v 70-80-tych rokoch. Je len málo prevodoviek, ktoré majú požadované usporiadanie vstupných a výstupných hriadeľov. Originálna ZF DS-25 je takmer nezohnateľná, keďže okrem GT40 ju mali ešte superšporty ako napríklad DeTomaso Pantera, BMW M1 a tie sa veľmi často na súčiastky nerozpredávajú. Ak sa nejaká na predaj objaví, stojí okolo 15 000 Eur. Páve prevodovka Renault je na Petrovom aute najslabší článok a preto je možné, že niekedy v budúcnosti dôjde k jej výmene pravdepodobne za prevodovku Porsche Boxter/Cayman, ktorá je koncepčne vhodná a dostupná.

Ďalšou zaujímavosťou GT40 je, že má dve palivové nádrže ukryté v širokých prahoch. To, z ktorej sa bude čerpať benzín sa volí prepínačom na prístrojovej doske. Pretekári pomocou toho dolaďovali rozloženie hmotnosti počas závodu. Ak by ste Petrovu repliku Fordu GT40 chceli vidieť naživo, je možné ju občas stretnúť na zrazoch amerických áut, ako sú napríklad tradičné bratislavské Fridays alebo na dňoch otvorených dverí na závodných okruhoch.

Identifikačné svetlo ktoré v noci pomáhalo mechanikom rozlíšiť, ktoré auto prichádza do boxov (rôzne farby). Svetlo na replike rovnako ako na originále pochádza z bombardéra Lancaster z II. svetovej vojny.

foto: Ján Straka MAGPIE