Nad slovným spojením „športový sedan“ sa už dnes pozastaví málokto. Modelov spájajúcich praktickosť štvordverového auta a impozantnú jazdnú dynamiku je na trhu dosť. Taká je aktuálna situácia, no v minulosti tomu tak nebolo. Ešte pred tromi dekádami boli prakticky neohrozeným vládcami ciest dvojdverové automobily. Situácia sa začala meniť na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, kedy sa na trhu objavilo viacero zaujímavých 4-dverových sedanov, ktoré sa svojimi parametrami nemuseli pred športovými kupé hanbiť. Dokazovali to aj na pretekárskych tratiach. Viaceré z nich vznikli práve z dôvodu výroby potrebnej homologizačnej série pre súťaž.

Alfa Romeo 155 Q4
Príkladom pre vozidlo, ktorého zrod je zviazaný s motoršportom, je Alfa Romeo 155 Q4. Talianska automobilka ho predstavila v roku 1992 a jeho pretekársku verziu plánovala postaviť do šampionátu C.I.V.T. Siahla pritom po existujúcej technike: korene pohonného reťazca totiž treba hľadať v legendárnom kúsku Lancia Delta HF Integrale. Sedan ju dostal v upravenej forme: prepĺňaný dvojliter je tu naladený na najvyšší výkon 140 kW (190 k), pričom jeho krútiaci moment dosahuje hodnotu 291 Nm. Ako už napovedá označenie, poháňané sú všetky štyri kolesá. Medzinápravový diferenciál Fergusson rozdeľuje silu motora v pomere 47:53 v prospech zadnej nápravy. Alfa zrýchlila na stovku za sedem sekúnd a dosiahla 225 km/h. Vybavenie auta obsahovalo aj elektronicky nastaviteľný podvozok.

Audi 200 quattro 20V
V roku 1989 uviedla automobilka Audi novú verziu svojej dvestovky, ktorá bola rýchlejšia než všetky doterajšie. Stavala na predchodcovi s označením 200 Turbo, ktorý poháňal 2,2-litrový prepĺňaný päťvalec. Namiesto výkonu 134 kW (182 k) však tento motor ponúkal až 162 kW (220 k). A ako bonus k tomu dostal sedan pohon všetkých štyroch kolies. Vďaka týmto parametrom dokázal štvordverový automobil akcelerovať z pokoja na rýchlosť 100 km/h už za 6,6 sekundy. Najvyššia rýchlosť bola veľmi slušných 242 km/h. To je však nič oproti pretekárskej verzii určenej pre šampionát Trans-Am. Tá dosahovala výkon až 375 kW (510 k).

Bentley Turbo R
Rodiaceho sa trendu sa v roku 1985 chytila aj britská značka Bentley. Predstavila limuzínu s označením Turbo R, ktorá bola súrodencom modelu Rolls-Royce Silver Spirit. S ním zdieľala aj pohonnú jednotku: osemvalec s typickým objemom 6,75 litra. No ako už napovedá označenie, v prípade modelu z Crewe bol tento motor prepĺňaný turbodúchadlom. Osemvalcový agregát ponúkal maximálny výkon 257 kW (350 k) a masívny krútiaci moment 660 Nm. Sedan vážiaci takmer 2,4 tony mal vďaka tomu slušné zrýchlenie - stovku zhltol za 6,7 sekundy a dosiahol maximálnu rýchlosť 242 km/h..

BMW M5 E28
V rovnakom roku ako spomínané Bentley prišiel na svet asi najznámejší zástupca plemena športových štvordverových áut, bavorská em-päťka. Prvý model s týmto označením vychádzal z generácie E28 a nadviazal na svojho predchodcu menom M535i. Podobne ako tento kúsok sa prvý model M5 zvonku takmer nedal rozoznať od štandardných variantov, odlišné boli iba detaily. Dvojicu mala spoločnú aj koncepciu srdca, M-päťka siahla po radovom šesťvalci so zdvihovým objemom 3,5 litra. Motor dosahoval najvyšší výkon 210 kW (286 k) a jeho krútiaci moment vrcholil pri hodnote 341 Nm. Mníchovský automobil bol vybavený päťstupňovou manuálnou prevodovkou. Na stovku dokázal zrýchliť za 6,5 sekundy a zvládol maximálnu rýchlosť 246 km/h. BMW vyrobilo z tohto modelu čosi vyše dvetisíc kusov a dnes je vyhľadávanou zberateľskou chuťovkou.

Ford Taurus SHO
Severná Amerika sa síce už dávno mohla pýšiť mnohými sedanmi s veľkými osemvalcami pod kapotou, no okolo slova „športový“ nešiel žiaden z nich. Prvým takto koncipovaným modelom z USA sa stal Ford Taurus SHO, ktorý absolvoval premiéru v roku 1989. Od civilných variantov sa líšil nielen tromi písmenami v označení, ale aj nárazníkmi, prahmi a diskami kolies. Aj keď ideologicky šlo o Američana, na vývoji tohto vozidla mali veľký podiel Japonci. Pod kapotou verzie SHO bol trojlitrový šesťvalec postavený firmou Yamaha, ktorý dokázal točiť do sedemtisíc otáčok. Motor kombinovaný s päťstupňovou ručne radenou prevodovkou od Mazdy udeľoval nenápadne pôsobiacemu vozidlu slušnú dynamiku: stovku zhltlo za 6,6 sekundy a jeho najvyššia rýchlosť bola 230 km/h.

Jaguar XJR
Medzi výkonné štvordverové autá sa zaradil aj Jaguar, pričom na to využil svoju vlajkovú loď. Limuzína XJ dostala extra písmeno R. Model XJR mal pod kapotou motor, ktorý si môže na svoje konto pripísať prvé použitie mechanického prepĺňania v rámci značky. Štvorlitrový osemvalec s kompresorom dokázal zo seba vydať výkon 239 kW (325 k) a krútiaci moment 514 Nm. Veľký luxusný automobil s ním vystrelil na stovku už za 5,9 sekundy a ručička jeho rýchlomera sa prestala hýbať tesne pod hranicou 250 km/h. Navonok bolo XJR konzervatívne, poznávacím znakom boli len označenia, kolesá či maska chladiča.

Lotus Omega
Asi najrýchlejším sedanom z tejto éry je Lotus Omega. Išlo o špeciálnu verziu modelu Opel, na ktorej nemecká automobilka úzko spolupracovala s britskou spoločnosťou. Od sériových kúskov sa navonok líšil rozšírenými blatníkmi, väčšími nárazníkmi a zadným krídlom. Špecifická bola farba: tmavozelená Imperial Green, ktorá sa väčšinou javila ako klasická čierna. Štandardný radový šesťvalec pod kapotou bol v dielňach Lotusu zväčšený na objem 3,6 litra a obdarovaný dvomi turbodúchadlami Garrett T25. Motor dostal okrem toho nové vstrekovanie, kované piesty a prešiel množstvom ďalších úprav. Výsledkom bol maximálny výkon 281 kW (382 k) a krútiaci moment 568 Nm. V roku 1990 šlo o úctyhodné čísla. Zrýchlenie na stovku zvládla Omega vybavená šesťstupňovou manuálnou prevodovkou len za 5,2 sekundy. To je údaj, ktorým sa mohla rovnať so superšportmi. Nezaostávala pritom ani v kolónke maximálnej rýchlosti - údajne až 285 km/h.

Maserati Quattroporte
Medzi najstarších zástupcov plemena športových sedanov patrí Maserati Quattroporte. Talianska automobilka prišla s takto označeným modelom ešte v roku 1963, kedy ešte konkurencia tvrdo spala. V čase jej zobúdzania pomaly končila tretia generácia auta. Z výroby vypadla v roku 1990 a po štyroch rokoch prišiel jej nástupca. Štvorka dostala podstatne modernejší dizajn, ktorý v základných tvaroch vychádzal z kupé Ghibli. Pod jeho kapotou sa objavili výhradne dvakrát prepĺňané motory: dva šesťvalce a osemvalec. Špičková verzia s objemom 3,2 litra dostala pohonnú jednotku od ďalšieho dvojdverového typu Shamal. Maximálny výkon 246 kW (335 k) stačil sedanu na to, aby dosiahol rýchlosť 270 km/h a patril vo svojej dobe k najrýchlejším sériovým autám vôbec.

Mercedes 190E 2.5-16 Evolution II
Koncom osemdesiatych rokov hľadal Mercedes odpoveď na BMW M3. Keďže céčkové modely od AMG boli vtedy len hudbou budúcnosti, vydali sa v Stuttgarte vlastnou cestou. Zo sedanu 190E zastupujúceho značku v segmente strednej triedy, pripravili športový variant. Rok 1989 znamenal predstavenie modelu 2.5-16 Evolution, ktorý nadviazal na civilné modely poháňané motorizáciou vyvíjanou spoločnosťou Cosworth.  Modely Evo dosahovali rovnaký maximálny 150 kW (204 k) ako civilné kúsky s 2,5-litrovým šestnásťventilovým štvorvalcom, no ich srdce malo kratší zdvih a väčšie vŕtanie. Vďaka tomu mohlo pracovať vo vyšších otáčkach. S príplatkovým balíkom Power Pack ponúkalo až 172 kW (235 k). Okrem motora sa tieto modely vyznačovali nastaviteľným podvozkom a aerodynamickým bodykitom s rozšírenými blatníkmi i spojlermi. Ich inšpiráciou boli autá série DTM. Práve pre ňu vznikol variant Evolution ako homologizačný kúsok. Preto z neho vyrobili iba 502 kusov. Rovnakú sériu pripravil Mercedes z druhej verzie tohto auta, ktorá sa stala ešte známejšia a prakticky hneď sa vypredala. Navonok sa od svojho predchodcu odlišovala diskami kolies a viacerými aerodynamickými úpravami vrátane ozrutného prítlačného krídla. PowerPack sa stal štandardom. Z nuly na sto zrýchlil tento model za 7,1 sekundy a dosiahol maximálne 250 km/h. Dnes je z tohto automobilu zberateľský kúsok.

Saab 9000 Aero
Asi najnenápadnejší sedan, ktorý možno označiť slovom športový, je Saab 9000 Aero. Švédska automobilka ho produkovala v období rokov 1993 až 1997. Navonok sa tento automobil vyznačoval iba špecifickými šestnásťpalcovými kolesami, spojlerom a lakovaním spodných častí bodykitu, ktoré boli pri ostatných deväťtisíckach čierne. V interiéri boli poznávacím znakom elektricky nastaviteľné kožené sedadlá s podpisom renomovanej firmy Recaro. V tomto ovčom rúchu sa však skrýval poriadny vlk. Srdcom verzie Aero bol 2,3-litrový štvorvalcový motor s väčším turbodúchadlom od Mitsubishi a manažmentom Trionic. Vďaka nim dosahoval tento motor maximálny výkon 165 kW (225 k) a krútiaci moment 336 Nm. Vozidlu dával výnimočnú dynamiku, napríklad v zrýchlení z 80 na 120 km/h dokázal švédsky sedan poraziť aj rýdzo športové autá ako Porsche Carrera 4 či Ferrari Testarossa.

text: Marek Pokrývka, foto: výrobcovia