História motoršportu pozná viacero súťažných kategórii, ktoré vznikli a neskôr skončili. Asi najznámejšou triedou v tomto smere je legendárna rely skupina B. Jej regulácie boli pomerne uvoľnené, vďaka čomu mohli konštruktéri vyčarovať naozaj extrémne automobily. Podobne na tom bol seriál Can-Am. Táto súťaž sa konala zhruba dve dekády, pričom jej názov bol skratkou Canadian-American Challenge Cup. Stála za ňou spolupráca organizácií SCCA (Sports Car Club of America) a CASC (Canadian Automobile Sports Clubs).

Tieto preteky pôvodne vychádzali z technických pravidiel skupiny 7, ktoré medzinárodná organizácia FIA vydala v roku 1966. Ich mantinely boli veľmi benevolentné. Medzi požiadavkami nájdeme blatníky, čelné sklo, dve dvere i sedadlá, svetlá na oboch koncoch karosérie či motor, ktorý musí jazdiť na bežný benzín. To je v podstate všetko. Pri konkrétnych riešeniach pohonnej jednotky mali firmy voľné ruky, rovnako v prípade rozmerov alebo aerodynamiky. Priestor na realizovanie fantázii bol teda otvorený.

Prvá sezóna súťaže sa začala krátko po publikovaní spomínaných regúl. Pozostávala zo šiestich podujatí: dve sa odohrávali v Kanade, štyri na pôde Spojených štátov amerických. Organizátorom sa okolo nich podarilo urobiť slušné haló. Na úvodné preteky sa prišlo pozrieť asi 55-tisíc divákov, pričom toto číslo neustále stúpalo. Okrem extrémnych strojov za to mohli aj zvučné mená sediace za ich volantmi. Na štart sa postavili takí piloti ako Bruce McLaren, Mark Donohue či Mario Andretti.

Lola T70GT

Úvodný ročník vyhral nemenej známy John Surtees, ktorý osedlával britský roadster Lola T70 s motorom Chevrolet. Šlo o 5,7-litrový osemvalec so štyrmi karburátormi Weber produkujúci výkon asi 368 kW (500 k). Hmotnosť celého automobilu pritom dosahovala 725 kilogramov, pod čo sa podpísala sklolaminátová karoséria i konštrukcia pozostávajúca z kombinácie ocele a hliníka. Pohonná jednotka v nej bola uložená uprostred. Nad ňou bol ochranný rám, inak šlo o kompletne otvorenú placku s klasickými tvarmi.

Lola T70 Spider

Tento stroj síce jazdca vyniesol na výslnie, no v ďalšej sezóne úspechy nezopakoval. Na scénu totiž nastúpil McLaren. V šampionáte zvíťazil päťkrát po sebe, od roku 1967 do 1971 bolo pódium jednoznačne v rukách anglickej stajne. Na okruhu vystriedala viacero áut. Musela sa pritom vyrovnať so zväčšujúcou sa konkurenciou: v roku 1969 už namiesto pôvodných 17 pilotov súťažilo 33 strojov. Popri originálnych šiestich pretekoch sa pritom jazdilo aj päť ďalších.

Osemvalcové srdce Can-Am špeciálu McLaren

Britská značka postavila ako prvý na rošt typ M1B. V mnohých rysoch pripomínal spomínaný typ Lola, aj keď reálne nemali technicky nič spoločné. Okrem iného ich spájal rovnako veľký agregát V8. Jeho zdrojom bol síce Ford, no rovnako bola reč o približne päťsto konských silách. Celkom iné parametre mal McLaren M8F. Ide o posledný model, s ktorým firma triumfovala. Od prvej lastovičky sa výrazne odlišoval. Disponoval hranatými tvarmi a veľkým zadným krídlom, pričom v danom čase takto vyzerala väčšina štartového poľa. Na jeho pohon slúžil osemvalec Chevrolet. Tento krát šlo o ozrutný 8,1-litrový agregát s priamym vstrekovaním, ktorý dokázal vyvinúť 552 kW (750 k). Vďaka hliníkovému monokoku pritom celková hmotnosť dosiahla iba 690 kilogramov!

McLaren M8F

Svoje šťastie v sérii Can-Am skúšali aj tímy osedlávajúce Ford, Porsche či Ferrari, proti McLarenu však nemali šancu. Veľkú pozornosť si získal malý americký výrobca Chaparral. Ten okamžite zaujal typom 2E s extrémne vysoko položeným krídlom, ktoré však padlo za obeť reguláciám. Rok 1969 totiž znamenal prvé konštrukčné obmedzenia. Tvorca spomínaného kupé na to reagoval svojsky: nedostatok prítlaku vyriešil pri neskoršom type 2J inštaláciou veľkých vrtúľ poháňaných motorom zo snežného skútra, ktoré vytvárali pod podlahou podtlak. Vozidlo sa tak „prisalo“ na vozovku. Toto bizarné riešenie prakticky nemá okrem jediného modelu F1 v histórii obdobu, pravidlá ho rýchlo zakázali.

Chaparral 2E

Chaparral 2J

Niekoľko rokov triumfujúci Angličania však museli časom skloniť hlavu pred nemeckou konkurenciou, ktorá naplno vstúpila do hry v roku 1972. Na scénu uviedla Porsche 917. Už od počiatku bolo veľmi sľubným želiezkom v ohni, pričom tím Penske Racing ho viackrát vylepšoval. Vďaka tomu začalo absolútne dominovať. McLaren bol zrazu zabudnutý, vo svojej druhej sezóne vyhrala spomínaná stajňa šesť z ôsmich pretekov. Mohol za to aj Mark Donohue. Pilot k dispozícii výrazne vylepšenú verziu roadsteru, ktorá bola označená 917/30.

Pôvodný model niesol názov 917/10 a pri dĺžke 3,7 metra bol veľmi kompaktný. Jeho hmotnosť 770 kilogramov rozhýbaval 4,5-litrový plochý dvanásťvalec s dvomi turbodúchadlami. Oficiálne sa hovorilo o výkone 736 kW (1 000 k), neoficiálne malo byť číslo ešte vyššie. V prípade nástupcu pritom ďalej rástlo. Vyhotovenie so štítkom 917/30 bolo síce o 82 centimetrov dlhšie a vážilo 850 kíl, no malo 5,4-litrovú evolúciu agregátu. V kvalifikačnom nastavení dosahovala údajne až 1 103 kW teda 1 500 koní.

Pracovňa, z ktorej sa ovládalo až 1500 koní!!!

Jednoznačná dominancia tohto Porsche sa spolu s postupným pribúdaním regulácii i ďalšími faktormi podpísala pod odliv divákov, šampionát navyše ovplyvnili zvyšujúce sa náklady a energetická kríza. Ročník 1974 mal byť preň posledným. Namiesto neho sa mnohé tímy i piloti presunuli do kategórie Formula 5000. Dlho to však nevydržalo, po dvoch rokoch sa pod vedením SCCA znovu oživila značka Can-Am. Druhá generácia pretekov priniesla opäť zaujímavé stroje i pilotov zvučných mien, v súťaži sa okrem iných objavil aj Jacky Ickx. Napriek tomu zostala v tieni originálu, preto bol rok 1987 definitívne posledným vo fungovaní série. Dnes možno extrémne vozidlá Can-Am vidieť na historických podujatiach, ale tiež najvýznamnejších dražbách.

Seriálu sa zúčastnila aj značka Ferrari modelmi 612 a 712 Can-Am.

V severoamerickom šampionáte mali konštruktéri viac-menej voľné ruky. Vďaka tomu vznikli jedny z najextrémnejších strojov histórie, ktoré boli svojho času rýchlejšie než monoposty Formuly 1.

text: Marek Pokrývka, foto: výrobcovia